Aristoteles: etika nikomachova l921

Aristoteles: Etika Nikomachova L921

- gr. Ethika Nikomacheia, lat. Ethica Nicomachea - Aristotelov etický spis, ktorý vznikol v Lykaione v rokoch 335-323 pr. n. l. a bol pomenovaný podľa Nikomacha (možno otca alebo syna Aristoleovho a možno i vydavateľa). Dielo pozostáva z desiatich kníh, z ktorých Kn. V - VII zodpovedajú Kn. IV - VI Etiky Eudemovej (L920). Napriek tomu dielo najmä zo štylstického hľadiska tvorí jednotný celok.

Kn. I vykladá, že všetko tenduje k dobru. Pre človeka je šťastím najvyššie dobro, ktoré spočíva v uplatňovaní sa najvyššej cnosti.

Kn. II obsahuje Aristotelovo učenie o cnosti vôbec a o strede medzi nadbytkom a nedostatkom; stred (mesotes) je normou mravného konania.

Kn. III, kap. 1-8 skúmajú podmienky mravného konania, ako poznanie a sloboda.

Kn. III, kap. 9 - Kn. V, obsahujú úvahy o jednotlivých mravných cnostiach, ako statočnosť, osvietenosť, veľkorysosť, spravodlivosť.

Kn. VI pojedná o cnostiach umu a múdrosti (sofia) a mravnom vhľade (fronesis).

Kn. VII obsahuje rozbor vášní.

Kn. VIII-IX pojednávajú o priateľstve.

Kn. X opisuje šťastný život. Šťastie spočíva v podstate v aktivite teoretického umu, ale predpokladá cnosti a vonkajšie podmienky, ako zdravie a majetok. Aristoteles podčiarkuje, že cieľom etiky nie je poznanie, lež konanie. Preto je etika praktickým vedením, ktoré nemôže dospieť k dokonalej presnosti, čo vyplýva z toho, že jej predmet je premenlivý.

Etika Nikomachova spolu s Etikou Eudemovou (L920) predstavujú prvé obsiahlejšie vedecké pojednanie o etike ( L141;261-261).