Platon: kratylos l252

Platon: Kratylos. L252

Témou tohto Platonovho dialógu je vzťah názvov k veciam. Sokrates diskutuje o správnosti mien s Hermogenom a s Kratylom, podľa ktorého je dialóg aj nazvaný.

Problém dialógu je v tom, že sa tu pri výklade mien prediskutovávajú dve odlišné stanoviská o správnosti mien. Podľa Kratyla pre každú vec jestvuje od prírody správne pomenovanie, kým podľa Hermogena veci majú meno podľa vzájomnej dohody a zmluvy medzi ľuďmi a zo zvyku.

Sokrates dáva za pravdu Kratylovi, že určité mená prináležia veciam prirodzene a že nie každý je tvorcom mien, ale jedine ten, kto sa pozerá na prirodzene dané meno, ktoré prináleží každej veci, a ktorý vie vkladať jeho tvar do hlások a slabík. Meno teda má istú správnosť od prírody. Preto Sokrates vyvracia nielen Protagorovu myšlienku, že človek je mierou všetkých vecí, ale aj Eutydemovo tvrdenie, že všetky veci jestvujú rovnakým spôsobom pre všetkých ľudí zároveň a stále. Dávanie mien však nie je svojvoľné. "Zákonodarca" čiže tvorca mien ich dáva, majúc pohľad uprený na podstaty vecí. Veci majú totiž podľa Sokrata isté pevné podstaty, nezávislé od ľudského zdania a dané ich prirodzenosťou. Aj činnosti sú druhom vecí a jednou z činností je pomenovávanie;